Počiatky modernej biochémie sú späté aj s osobou Dr. Wilhelma Heinricha Schüsslera, zakladateľa tzv. biochemickej liečby. Tá však viac než s biochémiou (ako prírodovednou disciplínou) súvisí s bunkovou fyziológiou a patológiou.
Narodil sa 21. augusta 1821 v Oldenburgu, hlavnom meste vtedajšieho veľkovojvodstva Oldenburg, v severnom Nemecku. Dnes je táto oblasť súčasťou až piatich spolkových krajín SRN a Oldenburg je súčasťou Spolkovej republiky Dolné Sasko (Niedersachsen).
Biografických údajov o jeho detstve, mladosti a študijných rokoch až do zloženia štátnej skúšky sa zachovalo pomerne málo. Vieme, že rodina mala spolu päť detí, Wilhelm Heinrich sa narodil ako tretí syn a neskôr do rodiny pribudli ešte dcéra a najmladší syn. Z finančných dôvodov nemohol svoje gymnaziálne štúdium ukončiť maturitou, hoci bol výborným študentom a ovládal niekoľko jazykov. Tieto znalosti využíval na svoju obživu ako domáci učiteľ, pretože rodina, z ktorej pochádzal, bola veľmi chudobná. Maturitu získal až dodatočne ako 36-ročný, aby mohol zložiť štátnu skúšku a otvoriť si lekársku prax. Medicínu začal študovať až ako tridsaťročný v Paríži na tamojšej École de Médicine. Po roku prešiel na univerzitu v Berlíne, kde vtedy pôsobili ako učitelia aj Justus von Liebig a Rudolph Virchow, ktorí ho svojimi výskumami neskôr rozhodujúco ovplyvnili. Štúdium dokončil v Giessene, kde aj v roku 1855 promoval. Aby svoje poznatky prehĺbil, pokračoval v ďalšom štúdiu na Karlovej Univerzite v Prahe. Bolo to jednak pre dobré meno tamojšej Lekárskej fakulty a tiež kvalitu tamojšieho homeopatického vzdelávania pod vedením Eliasa Altschula. Schüssler strávil na Karlovej Univerzite celkovo tri semestre. Po návrate do Oldenburgu zložil v auguste 1857 štátnu skúšku. Po menších peripetiách získal 2. januára 1858 aj koncesiu Oldenburského veľkovojvodstva na „…usadenie sa v Oldenburgu a založenie praxe lekára, ránhojiča a pôrodníka.“
V začiatkoch svojej praxe sa venoval výlučne homeopatii, ktorou bol nadšený. Bol tiež jej vášnivým obhajcom a zástancom aj v článkoch vo vtedajších odborných i laických publikáciách. V roku 1861 sa stal členom Nemeckého centrálneho združenia homeopatických lekárov (DZVhÄ), ktoré funguje dodnes. Jeho zaujatiu sa niet čo čudovať. V období, kedy si Schüssler otváral svoju prax, bol síce Samuel Hahnemann už 15 rokov mŕtvy, jeho liečebná metóda však už bola rozšírená po celej Európe a aj v Amerike. Jeho diela Organon liečebného umenia a Chronické choroby boli vydané už v niekoľkých vydaniach a homeopatické nemocnice fungovali už desiatky rokov (Lipsko, Mníchov, Viedeň).
Schüssler bol však tiež racionálnym kritikom niektorých homeopatických postupov. Napríklad o skúšaní homeopatických liekov na zdravom človeku si myslel, že má význam len vtedy, ak organizmus testovaných osôb má v čase skúšania lieku dispozíciu pre dané ochorenie. Jeho vášňou v tomto období (1872/73) bola homeopatická farmakológia. Študoval všetku vtedy dostupnú literatúru a svoje poznatky chcel tiež vydať knižne. Nenašiel však vhodného vydavateľa a jeho rukopis Fyziologicko-terapeutický obraz účinku liečiv sa nedočkal tlačeného vydania. Počas 15 rokov praxe sa stretol tiež s kontroverznou situáciou homeopatických laikov – homeopatov bez lekárskeho titulu, a nezdá sa, že by bol z toho znepokojený. Na túto tému napríklad v roku 1869 napísal: „… nie som toho názoru, že laická homeopatická prax môže lekárov homeopatov nejako poškodiť, verím v opak, s odvolaním na svoje skúsenosti, že z oblastí (okresov), v ktorých sa najviac používajú domáce homeopatické lekárničky, mi prichádza stále najviac pacientov.“
Jeho prax a počet pacientov sa časom rozrástli. Napríklad v roku 1871 napísal lekárnikovi Marggrafovi z Lipska, ktorý bol jeho dodávateľom: „… to, že homeopatia sa rozširuje, môžete zistiť aj z rastúceho počtu fľaštičiek, ktoré mi dodávate. Prial by som si, aby sa tu usadil ďalší homeopatický lekár, práce je toľko, že mi prerastá cez hlavu.“
Schüsslerove hľadanie možností, ako terapeuticky zjednodušiť a sprehľadniť stále sa rozrastajúci súbor homeopatických liekov, ho skôr alebo neskôr muselo priviesť do opozície voči hahnemannovskej škole. Tento zámer ho nakoniec doviedol k úvahám, ktoré vyústili najprv do „Skrátenej homeopatickej terapie“, neskôr „Skrátenej terapie“ a nakoniec do „Biochemickej terapie“ ako ju poznáme aj dnes.
Na dokreslenie stavu vtedajšieho poznania tejto oblasti treba podotknúť, že druhá polovica 19. storočia bola z hľadiska prírodovedných objavov a poznatkov priam búrlivá. V roku 1839 napríklad zoológ Schwann (objaviteľ Schwannových buniek), botanik Scheiden (objaviteľ rastlinnej bunky) a ďalší popísali početné patologické obrazy buniek. Pionier histológie a histochémie Raspail opísal miesto a príčinu ochorení v patologicky zmenených „malých orgánoch“. Fyziológ Purkyně zaviedol pojem protoplazma, súhrnný názov pre obsah vnútrobunkového priestoru.
Schüssler sa vtedajšími aktuálnymi objavmi a prácami z oblasti bunkovej morfológie, fyziológie a patológie zaoberal už počas štúdií. Zaujímal sa tiež o minerálne soli a o ich úlohu v ľudskom organizme. Pre jeho smerovanie boli určujúce práce a výskumy najmä troch vedcov – Moleschotta (Kolobeh života, 1852), Virchowa (Bunková patológia, 1858) a Liebiga (Chemické listy 1 – 33, 1851).
Jacob Moleschott (1822 – 1893) bol holandský fyziológ, ktorý zrejme ako prvý rozpoznal význam minerálnych látok pre ľudský organizmus. V práci Kolobeh života písal o význame anorganických solí v organizmoch a tiež, že štruktúra a vitalita orgánov závisia od určitého množstva istých anorganických látok. Objavil taktiež význam fosforu pre nervové bunky a sformuloval svoj fundamentálny výrok: „Niet myšlienky bez fosforu.“
Rudolf Virchow (1821 – 1902) bol patológom vo Würzburgu a v Berlíne, bol tiež Schüsslerovým súčasníkom. Systematizoval vtedajšie poznatky o bunkách a ich patológiách. Doplnil ich vlastným celoživotným výskumom ľudských buniek a založil tak novú medicínsku éru – bunkovú patológiu. Dovtedajšia tzv. humorálna patológia z čias Hippokrata pripisovala pôvod ochorení škodlivému zloženiu štyroch rôznych telesných tekutín. Virchow však odhalil a popísal pôvod choroby v poruchách na úrovni bunky. Je tiež autorom výroku: „Omnis cellula e cellua.“
Justus von Liebig (1803 – 1873) bol tretím vedcom, ktorého práce ovplyvnili Schüsslera. Liebig bol profesorom chémie a farmácie na univerzite v Giessene, kde dosiahol významné úspechy v elementárnej analýze rastlinných a živočíšnych tkanív. Pred Schüsslerovými výskumami publikoval dve významné práce – Organická chémia a jej použitie v poľnohospodárstve a fyziológii (1840) a Chémia zvierat alebo organická chémia a jej význam vo fyziológii a patológii (1842). Neskôr, v šesťdesiatych rokoch 19. storočia, rozšíril Liebig svoje pojmy o nutričné soli, čo bol pre Schüsslera ďalší dôležitý medzník a predmet záujmu. V predslove svojej práce Anorganické stavebné prvky tkanív (1875) Schüssler napísal: „Anorganické látky rastlín už našli svoje uplatnenie v poľnohospodárstve prostredníctvom agrochémie“. A pokračoval: „Preniesol som chémiu tkanív živočíšneho organizmu do oblasti terapie.“ A na túto tému napísal aj v roku 1879 vo svojej práci Liečenie diftérie biochemickou cestou: „Podľa toho je moja terapia analógiou agrochémie. Tak, ako sa môže – ako každý racionálny roľník vie – chorľavá rastlina priviesť k prospechu polievaním roztokom zodpovedajúcej soli, tak ja liečim chorľavé živočíšne tkanivá podávaním molekúl anorganických solí, ktoré sa týmto vyrovnajú a ktorých poruchou je zodpovedajúca choroba.“
Moleschotove, Virchowove a Liebigove objavy a publikácie boli pre Schüsslera priekopnícke a na ich základoch vystaval svoj systém.
K dvom základným myšlienkam svojich inšpirátorov – choroba tela je vlastne chorobou bunky (Virchow) a ochorenie bunky je spôsobené stratou anorganických solí (minerálov) (Moleschott) – pridal Schüssler napokon svoje závery:
Potom zdravie bunky a tým aj tela závisí od nahradenia straty.
„Aby sa zabránilo poškodeniu a aby prípravok mohli bunky prijať, musí byť tento potencovaný (zriedený).”
K vyššie uvedeným treba pridať aj publikované práce Dr. F. W. Beneckeho o vápenatých soliach kyseliny fosforečnej v živých organizmoch a o patológii látkovej výmeny.
Po pätnástich rokoch lekárskej homeopatickej praxe a svojho výskumu vyvinul terapeutickú metódu liečenia chorôb minerálnymi soľami, vyrobenými spôsobom podobným homeopatickej príprave. Ich nedostatok v organizme, podľa Schüsslera, spôsobuje to-ktoré ochorenie. V roku 1873 svoje poznatky o liečení chorôb 12 minerálnymi soľami v potencii D6 po prvýkrát zverejnil v článku Skrátená homeopatická terapia v časopise Allgemeine Homöopathische Zeitung (č. 12, zv. 86, str. 91 – 92, 17. 3. 1873), ktorý vychádza dodnes. Svojich dvanásť prípravkov nazval fyziologickými funkčnými prvkami organizmu. Popísal ich charakteristiky vo vzťahu k jednotlivým typom tkanív a tiež diagnózy, na ktoré tieto prípravky použil.
Článok vyvolal v homeopatickej obci rôznu odozvu – rezervovanú, negatívnu ale aj pozitívnu. Napríklad už o niekoľko mesiacov zverejnil Dr. Lorbacher z Lipska v tom istom časopise článok Námietky proti Skrátenej homeopatickej terapii Dr. Schüsslera, v ktorom dokonca píše: „… Hahnemannovská farmakológia, práca pokrytá potom mnohých šľachticov, by sa tak stala, až na zopár prípravkov, bezcennou makulatúrou.“ Naopak, napríklad Dr. Plate uverejňuje v novembri 1873 v rovnakom periodiku svoje terapeutické úspechy s Ferr Phos pri liečbe kĺbového reumatizmu. Kritika Skrátenej terapie sa týkala najmä krátkosti času používania metódy. Svoje poznatky o novej terapii uverejnil totiž už po ôsmych mesiacoch jej praktického používania. Lekári-homeopati taktiež nevedeli prijať revolučné a dramatické zníženie počtu používaných liekov, ktorých bolo vtedy asi 200, na obyčajný tucet minerálov. Schüssler však svoju novú metódu neochvejne obhajoval: „… mnou navrhované prípravky sú výživovými a funkčnými prvkami – nutričnými pre svoju hmotu a funkčnými skrz povrch svojej molekuly. Inými slovami: kvantitatívne sú nutričnými a kvalitatívne funkčnými prvkami. A keďže sa podávajú v homeopatických dávkach, účinkujú skrz svoju kvalitu, teda ako funkčné prvky.“
Napokon, v roku 1874 publikoval po prvýkrát svoju Skrátenú terapiu na základe histológie a patológie, v ktorej popísal princíp, východiská a postupy svojej metódy. Prvé vydanie malo len 16 strán a druhé, ktoré vyšlo po necelom roku, už 48, a to najmä vďaka terapeutickým rozšíreniam – poznatkom, ktoré Schüssler v priebehu roka získal. Svoju prácu potom vydával každý rok a každé vydanie bolo obohatené o poznatky z praxe. Posledné 25. vydanie pripravil do tlače krátko pred svojou smrťou.
V roku 1876 pre nezhody s homeopatickými autoritami opustil združenie homeopatických lekárov DZVhÄ, pretože, ako sa vyjadril: „… určujúci páni odmietajú uznať moju terapiu ako homeopatickú.“ A od 3. vydania svojej Skrátenej terapie uvádza tiež podnázov Úvod do biochemickej liečby chorôb.
Wilhelm Heinrich Schüssler vykonával lekársku prax až do konca svojho života. O jeho osobnom živote nie sú prakticky žiadne informácie, vždy odmietal robiť si biografické záznamy. Údajne sa pre chudobu a ťažký život v mladosti uzavrel do seba a nikdy sa neoženil. Venoval sa výlučne svojmu výskumu, praxi a po zverejnení svojej biochemickej terapie sa venoval len jej zlepšovaniu a rozvíjaniu. Zomrel náhle na mozgovú mŕtvicu 30. marca 1898.
Wilhelm H. Schüssler 
Samuel Hahnemann 
Gustav von Bunge 
Rudolf Virchow