Bunkové soli

Teória biochemickej terapie

Nazývam svoju liečebnú metódu Biochémiou, pretože mnou podané bunkové soli, rovnaké ako v živých tkanivách, kompenzujú poruchy molekulárneho pohybu svojou chemickou príbuznosťou. (Dr. med. Schüssler)

Lindemann, Günther, Dr. med. Wilhelm Heinrich Schüßler: sein Leben und Werk, Isensee-Verlag, 1992, str. 48

Zloženie a pomery anorganických látok získavali Schüsslerovi súčasníci analýzou popola jednotlivých častí tela. Schüsslerovým skutočným motívom boli myšlienky z Moleschottových prác: „Už nie je možné, na základe účinných faktov, popierať, že látky, ktoré ostávajú po spálení tkaniva, tzv. popolové zložky, sú súčasťou vnútorného zloženia, a teda formujúcim a funkčným základom tkanív, rovnako ako látky, ktoré pri spaľovaní unikajú. Bez glejového základu niet skutočnej kosti, rovnako ako bez kostného popola. Niet chrupavky bez chrupavkovej soli, krvi bez železa a slín bez chloridu draselného.“ 

Tieto Moleschotove tézy Schüsslera inšpirovali ku geniálnej myšlienke použiť anorganické konštituenty tkanív ako liek. V roku 1879 k tomu napísal: „Vyššie uvedené slová mi pred šiestimi rokmi vnukli myšlienku použiť príslušné anorganické soli – a len tieto – na liečebné účely.“ Na základe tohto môžeme konštatovať, že svoju teóriu od počiatku opieral o vtedajšie najnovšie vedecké poznatky. Rok 1871 považujeme za zlomové obdobie, kedy sa Schüssler rozišiel s homeopatiou, a to predovšetkým z dôvodu, že považoval pole liekov za veľmi široké, a tiež pre náročný spôsob určovania vhodného lieku. Začal preto hľadať spôsob, ako terapiu zjednodušiť. Vyššie spomenuté tézy mu poskytli teoretický základ a lekárske homeopatické vzdelanie a prax mu ukázali smer – terapeutické využitie potencovaných minerálnych solí v minimálnej dávke. Odklon od homeopatickej liečby na princípe podobnosti príznakov bol jednoznačný a Schüssler to v roku 1875 opísal nasledovne: „Po takmer troch rokoch skúseností môžem potvrdiť, že Virchowova bunková patológia a Moleschottova chémia tkanív sú pre homeopata spoľahlivým návodom na nájdenie špecifického liečiva.“ Optimálnou terapiou sa tak podľa jeho presvedčenia stala substitúcia obmedzeného počtu špeciálne pripravených a esenciálnych anorganických solí. Postupne na základe štúdia vtedy najnovších publikovaných poznatkov z oblasti chémie tkanív, najmä Bungeho Učebnice fyziologickej a patologickej chémie, Liebigových Chemických listov, Moleschotovho Kolobehu života, vyššie spomenutej Virchowovej Bunkovej patológie a vlastných terapeutických skúseností a experimentov, vytvoril systém liečenia prostredníctvom 12 anorganických solí. Zjednodušene možno povedať, že princípom jeho systému je vyrovnanie nerovnováhy príslušnej anorganickej soli v konkrétnom postihnutom tkanive. 

Biochemické prípravky, podľa dochovaných listov, pre neho ručne pripravoval jeho priateľ lekárnik Marggraf, ktorý viedol „Homeopatickú oficínu“ v Lipsku. U neho si objednával homeopatické lieky a Marggraf pre neho pripravoval aj príslušné soli v požadovanej potencii. V liste datovanom 22. 6. 1872 Marggrafovi napísal: „Úspechy, ktoré som dosiahol s Natrium phosphoricum, sú vskutku prekvapujúce.“ Nasledoval pokus za pokusom, čo pri jeho rozsiahlej praxi nebolo vôbec ťažké. Je takmer neuveriteľné, že už o pár mesiacov, 23. 1. 1873, píše opäť Marggrafovi, aby mu oznámil ukončenie prípravných prác: „Dúfam, že ešte tento rok budem schopný dokázať liečenie chorôb, ktoré sú vo všeobecnosti liečiteľné, pomocou zlúčenín vápnika, sodíka, draslíka, horčíka a železa s kyselinou fosforečnou, sírovou a chlorovodíkovou. Sodné, vápenaté a magnéziové preparáty, ktoré som od vás v poslednom polroku dostal, mali zázračné účinky.“ V tom čase svoju metódu nazval „Skrátená homeopatická terapia“, čo bola chyba, ktorá mu prakticky od počiatku spôsobovala mnoho starostí. Schüssler chcel prirodzene odkazovať týmto názvom na homeopatiu, hoci v jej veľmi oklieštenej forme a vo vzťahu len k 12 liekom. Nerátal však s reakciou homeopatov klasického smeru. Pre tých bolo označenie „skrátená“ priamym útokom na Hahnemanna, ktorého bolo treba brániť. Po prvý raz predstavil svoju terapiu v článku Skrátená homeopatická terapia v Allgemeine Homoöpathische Zeitung, č. 12, zv. 86, str. 91-92, v marci 1873. V úvode napísal: „Pred necelým rokom som sa rozhodol experimentálnou cestou overiť, či je možné liečiť choroby vo všeobecnosti liečiteľné prostredníctvom tých anorganických substancií, ktoré sú organizmu prirodzené, teda sú jeho fyziologickými funkčnými prostriedkami. Musí ísť o vápnik, horčík, sodík, draslík a železo v ich zlúčeninách s kyselinou sírovou a fosforečnou, chlórom a fluórom, a kremík. Uhličité soli som nebral do úvahy z dôvodu, že ich nepovažujem za fyziologické funkčné prostriedky. Aby som získal čo najspoľahlivejšie údaje, vykonal som porovnávacie štúdie príslušných patogenéz, následne som pripravil indikačnú schému a postupne uvádzal príslušné prípravky do mojej praxe. Dosiahol som úspechy, ale aj, pri nesprávnej voľbe, neúspechy. Po zohľadnení histologických údajov z Virchowovej Bunkovej patológie, som svoj systém skorigoval. Postupne sa mi stali bežne používané liečivá nepotrebnými a ostatných osem mesiacov pracujem len s uvedenými prípravkami.“

Dnes môžeme povedať, že ak by Schüssler svoj systém od počiatku označil ako biochemický a nie homeopatický, ušetril by si mnoho času a námahy s vysvetľovaním homeopatickej obci. Napriek polemike v Allgemeine Homoöpathische Zeitung, sa počas roka 1873 rozšírili Schüsslerove prípravky do mnohých homeopatických lekární v Nemecku, pričom väčšinou sa používala potencia D6. Prvé knižné vydanie v roku 1874 nieslo názov Skrátená terapia založená na histológii a bunkovej patológii. V predslove Schüssler napísal, že zverejňuje svoju prácu na nestranné posúdenie odborníkom, ako aj na mnohopočetné žiadosti, aby zverejnil celú metódu. Je zaujímavé, že prvé vydanie malo len 16 strán malého formátu, ale obsahovalo stručný, avšak kompletný logický popis jednotlivých funkčných prípravkov a tiež indikácie, na ktoré boli použité. Dávkovaniu a potencii venoval autor len pár viet, konkrétne uvádza: „Vyššie uvedené prostriedky používam v priemere v 6. riedení. V akútnych prípadoch podávam každé 2 hodiny, v chronických prípadoch 2 až 3-krát denne jednu dávku vo vodnom roztoku.“ Ďalej uvádza, že prípravky možno použiť aj zvonka v prípadoch, keď to ochorenie umožňuje.

V dvadsiatom piatom vydaní, poslednom, ktoré osobne zredigoval v marci 1898, o dávkovaní napísal: „Pri určovaní dávky biochemického lieku sa nesmie považovať kvantita chorobného produktu za rozhodujúcu, lebo napríklad malý nedostatok kuchynskej soli v bunkách epiteliálnej vrstvy serózneho vačku môže mať za následok masívnu seróznu exsudáciu. Náhrada zodpovedajúca takémuto malému nedostatku molekúl kuchynskej soli môže spôsobiť resorpciu výpotku.“ Ďalej k tejto veci uvádza: „Na základe vyššie uvedených kvantitatívnych pomerov uvedených bunkových solí môže každý lekár, ktorý chce použiť biochemický prostriedok, vybrať dávky podľa vlastného uváženia.“ Tu treba uviesť, že Schüssler vychádzal a vo svojom texte aj citoval z vtedy najmodernejších publikovaných poznatkov (Bunge, Virchow, Liebig). A ďalej píše: „V mojej praxi používam v priemere šiestu decimálnu trituráciu.“ A pod čiarou v dvadsiatom piatom vydaní dodáva: „Ferrum phosphoricum, Siliceu a Calcium fluoratum podávam v 12. decimálnej triturácii.“ Pre objektivitu treba dodať, že tieto jeho poznatky sa postupom rokov menili. V 12. vydaní Skrátenej terapie z roku 1885 uvádza používanie všetkých dvanástich bunkových solí v šiestej decimálnej triturácii. Zmieňuje sa tiež o použití sodných a draselných solí v tretej triturácii a ostatných v štvrtej a piatej decimálnej triturácii s porovnateľne dobrým účinkom.

O veľkosti dávkovania ďalej uvádza: „V akútnych prípadoch sa podáva jedna dávka triturátu vo veľkosti hrachu každú hodinu alebo každé dve hodiny. V chronických prípadoch 3 až 4.krát denne, buď v suchom stave, alebo rozpustená v čajovej lyžičke vody. Jeden miligram látky obsahuje priemerne 16 triliónov molekúl (16 . 1018, pozn. aut.), teda 6. desatinná triturácia ich obsahuje asi šestnásť biliónov (16 . 1012, pozn. aut.). Tento počet je viac ako dostatočný na vyrovnanie porúch pohybu molekúl v tkanivách.“ K potencii dávky Schüssler poznamenáva: „Vyžaduje sa minimálna dávka – účinná látka sa musí zriediť tak, aby jej uvoľnené molekuly mohli vstúpiť epitelom ústnej dutiny, hltana a pažeráka a cez steny kapilár do krvi. Všetky vo vode nerozpustné látky musia byť pripravené minimálne v šiestom stupni decimálnej trituračnej škály; látky vo vode rozpustné môžu prechádzať cez uvedené epiteliálne bunky aj v nižšom riedení.“ K veľkosti dávky autor ešte dodáva: „Dávka soli pripravenej pre biochemický účel má byť radšej menšia než príliš veľká. Ak je malá, jej opakovanie vedie k cieľu; ak je príliš veľká, môže sa úplne minúť zamýšľanému účinku. Fráza „veľa pomáha veľa“ je založená na tradičnej chybe, ktorá sa môže prostredníctvom svojich následkov obrátiť proti nej. Napríklad, veľké dávky železa, potom čo pokazili žalúdok, odchádzajú s výkalmi bez toho, aby sa dotkli choroby, ktorá sa dá železom vyliečiť.“

Veľkosti dávok a potenciám sa obsiahlo venovali aj autori prekladov a popularizátori Schüsslerovho diela. Prvé preklady boli urobené najmä do angličtiny – H. C. G. Luyties, Dr. C. Hering, J. T. O’Connor M.D., M. Docetti Walker, J. B. Chapman M.D. a G. W. Carey, M.D., W. Boericke, M.D. a W. A. Dewey, M.D. Schüsslerove práce vyšli aj v španielčine, francúzštine a taliančine. Ako ilustrácia na otvorené a individuálnym aplikáciám prispôsobené dávkovanie môžu poslúžiť nasledujúce slová zo 6. vydania publikácie amerických autorov Boerickeho a Deweyho The 12 Tissue Remedies of Schüssler z roku 1914: „My sami sme mali najuspokojivejšie výsledky pri šiestej decimálnej triturácii, zriedka vo vyššej, častejšie v nižšej. Vo všeobecnosti preferujeme podávanie prípravku v roztoku – po rozpustení pomerne veľkej dávky v polovici pohára vody podávame čajovú lyžičku každú hodinu alebo dve. Takéto trituráty môžu byť podané aj v tabletách veľkosti jedného grainu (cca 50 až 65 mg, pozn. aut.), dávkou sú potom dve – tri tablety podané na jazyk alebo rozpustené vo vode.“

Ďalší Schüsslerov prekladateľ a popularizátor, M. Docetti Walker zo Škótska, uvádza vo svojom preklade 5. vydania Skrátenej terapie, ktorú doplnil o vlastný terapeutický index (1880), nasledujúce odporúčania k dávkovaniu: „Jeden alebo dva grainy prášku zvoleného preparátu dobre rozpustiť vo vínovom pohári naplnenom vodou do polovice a podať v jednej alebo dvoch dávkach. (…) Ak z akéhokoľvek dôvodu pacient nemôže užiť vodu, prášok sa môže podať v suchom stave pod jazyk, hoci toto nie je preferovaný spôsob podávania.“

Z uvedených citátov je zrejmé, že veľkosť dávky a dokonca aj potencia je skutočne osobnou voľbou každého terapeuta podľa jeho vedomostí, skúseností a používaných prípravkov. 

Na záver uveďme zhrnutie zásad alebo pravidiel Schüsslerovej biochemickej terapie. Celý názov, ktorý použil prvýkrát v ôsmom vydaní v roku 1882 a ktorý sa odvtedy nezmenil, znie Skrátená terapia, príručka k biochemickej liečbe ochorení.

Prvé pravidlo: Všetky choroby sú spôsobené nedostatkom špecifických, životne dôležitých minerálnych solí. Tento nedostatok nemusí viesť k ochoreniam, ale tvorí priestor pre nepriaznivý stav podporujúci podmienky na prepuknutie choroby. 

Z uvedeného logicky vyplýva druhé pravidlo: Dodávaním chýbajúcich látok dochádza k liečeniu. Minerálne soli majú v tele dvojakú funkciu – niektoré slúžia ako stavebné látky (vápnik, fluór, železo, fosfor) a zároveň všetky sú funkčnými súčasťami tkanív a buniek.

Tretie pravidlo: Dodávanie minerálnych solí sa môže uskutočňovať len v najmenšom množstve.

Štvrté pravidlo: Dodávané chýbajúce látky musia byť v takom riedení (potencii), že účinná látka bunkovej soli prechádza cez sliznice ústnej dutiny, hltana a pažeráka priamo do krvi.

Tretie a štvrté pravidlo takto čiastočne spája biochemickú terapiu s homeopatiou, a to spôsobom prípravy bunkových solí. Rozvoľnená štruktúra účinných látok sa dosiahne len postupným práškovým riedením – trituráciou – pôvodnej látky vhodným nosičom. Vo vtedajšej dobe liekopisy popisovali ako nosič (riedidlo) na triturácie len laktózu, mliečny cukor. Preto zrejme väčšina tradičných výrobcov používa laktózu ako nosič aj dnes. V súčasnosti sú však pre dnešného, častokrát precitlivelého človeka vhodnejšie iné, organizmus menej zaťažujúce pomocné látky, ktoré tvoria vyše 99 % hmotnosti dávky.

Na dokreslenie rozdielu medzi homeopatiou a biochemickou terapiou treba uviesť slová samotného autora (Alopatia, Biochémia a Homeopatia, 1895, 2. vydanie): „Všetko, čo som dal do systému o molekulárnom pôsobení 12 uvedených solí, bolo určené teóriou a praxou a na tom základe som moju liečebnú metódu nazval „biochémiou“. Biochémia nie je pre mňa identická s homeopatiou.

Schüsslerova biochemická terapia je otvorený systém od počiatku svojho vzniku tým, že je postavená na empirickom overovaní aktuálnych vedeckých poznatkov. Jej autor sa doslova delil s odbornou aj zainteresovanou laickou verejnosťou so svojimi skúsenosťami. Každé ďalšie vydanie Skrátenej terapie tak mohlo byť doplnené o poznatky a skúsenosti každého terapeuta, ktorý o to mal záujem. V závere 25. vydania Skrátenej terapie Dr. Schüssler (1898) napísal: „Tí čitatelia, ktorí sa podieľali na vývoji mojej terapie z jedného vydania na druhé, si budú môcť pamätať, že som sa vždy snažil odstrániť predchádzajúce chyby a vložiť do mojej práce nové indikácie.“ Otvorenosť systému bunkových solí je úzko spätá s rozvojom poznania na úrovni mikroskopických štruktúr buniek a tkanív. Preto sa mohlo stať, že v 25. vydaní Skrátenej terapie Dr. Schüssler (1898) napísal, že napriek dobrým terapeutickým výsledkom je nutné Calcium sulphuricum (Calc sulph) vyradiť zo systému bunkových solí, pretože Bunge v r. 1887 vo svojej Učebnici fyziologickej a patologickej chémie uviedol, že táto látka nie je konštantou súčasťou organizmu. Dnes však vieme vďaka Alfrédovi Pischingerovi (1899 – 1982), že Calc sulph hrá dôležitú transportnú úlohu v mimobunkovom priestore spojivového väziva (extra cellular matrix, ECM). Je viac než pravdepodobné, že ak by sa Schüssler dožil ďalších vydaní svojej Skrátenej terapie, skorigoval by svoje tvrdenia aj v otázke Calc sulph.

Otvorenosť systému bunkových solí novým poznatkom bola tiež príčinou, prečo nasledovníci Schüsslerovho princípu rozšírili systém bunkových solí o ďalšie stopové prvky. Dr. G. W. Carey a jeho spolupracovníčka I. E. Perry prepojili bunkové soli s astrologickou medicínou a dvanástimi farbami.

Otvorenosť systému bunkových solí je pre nás tiež návodom, ako pokračovať v rozvoji systému, čo je aj Schüsslerov odkaz – sledovať najnovšie poznatky z oblasti fyziológie a patológie buniek a tkanív, empiricky ich overovať a byť otvorenými v otázke spôsobu dávkovania a stupňa potencie.