Spôsob prípravy bunkových solí je od Schüsslerových čias prakticky nezmenený. Súčasťou jeho geniálnej koncepcie bol aj spôsob výroby a veľkosť dávky. Schüssler ako homeopat poznal princípy minimálneho dávkovania, tiež mu boli známe závery Justusa von Liebiga o minimálnej dávke pri výžive rastlín, neskôr tiež Arndt-Schulzeho zákona o minimálnych podnetoch.
Minimálna dávka účinnej látky bunkových solí sa dosahuje trituráciou (z latinského tritura – trieť). Je to postupné riedenie práškovej substancie (základná účinná látka) časovo náročným trením v trecej miske s vhodným nosičom presne predpísaným postupom. Schüssler definoval decimálnu trituráciu (pomer základnej látky k nosiču 1:10) priemerne v šiestom stupni (D6).
Postup riedenia, triturácie, je potrebné na dosiahnutie výsledného riedenia (potenciu) D6, t. j. 1 . 10-6 alebo 1 ppm zopakovať šesťkrát. Všetci výrobcovia kdekoľvek na svete, pokiaľ svoje bunkové soli označujú ako Schüsslerove, by mali dodržiavať tento postup, ktorý je veľmi dobre známy, keďže Schüssler všetky svoje zistenia pravidelne publikoval.
V časoch Dr. Schüsslera bol jediným liekopisným nosičom mliečny cukor, laktóza. V súčasnosti sú známe aj ďalšie, modernejšie materiály, napríklad polyoly, spĺňajúce liekopisné požiadavky na prípravu bunkových solí vo forme pastiliek alebo granulátu.
Výrobcovia v zahraničí ponúkajú viaceré galenické formy bunkových solí: pastilky, granuláty, alkoholové roztoky. Z literatúry vieme, že Schüssler používal práškovú formu. Z dostupných informácií od výrobcov je jasné, že každý si výrobný postup upravil tak, ako to považoval za optimálne. Výrobné postupy sa líšia od výrobcu k výrobcovi nie v princípe, ale v mnohých detailoch.
Prvým rozdielom určite bude to, či sa trituruje ručne alebo strojovo. Dnešné farmaceutické stroje sú schopné celú výrobu zrealizovať s minimálnym zásahom človeka. My sa prikláňame k ručnej triturácii v čo najväčšej miere, pokiaľ je to objemovo možné, a to aj napriek tomu, že ručná triturácia je prácna, nákladná a náročná na personálny výber. Prvá triturácia je z hľadiska kvality výsledného produktu kľúčová.
Triturácia pri výrobe bunkových solí však trvá niekoľkonásobne dlhšie než bežná homogenizácia vo farmaceutickej výrobe, čo spravidla býva len 20 minút. Podstatou ručnej triturácie je rozdrobovanie kryštálov účinnej látky mechanickou silou na menšie a menšie častice. Pri výrobe bunkových solí sa používajú trituráty D3 až D12, ktoré sa empiricky ukázali ako najefektívnejšie. Rovnako ako liekové formy, aj stupne triturácií sa menia podľa výrobcu. Nemecky hovoriace krajiny zväčša trvajú na tradícii prípravy troch z dvanástich bunkových solí v potencii D12 a deviatich v potencii D6 s odkazom na posledné, 25. vydanie Schüsslerovej príručky. Vo všeobecnosti je najviac zaužívaná potencia D6, no tradične používané a prípustné sú potencie D3 až D12.
Záverečným krokom výroby je granulovanie alebo tabletovanie triturátu, plnenie do spotrebiteľských balení a označovanie.